Pred pár rokmi by nikto nepovedal, že dnes bude basketbal čeliť existenčným problémom. Táto krásna kolektívna hra má čo robiť, aby sa udržala v obehu. Nejaké náznaky krízy tu istým spôsobom boli aj v roku 2009 a najmä v roku 2010 – zrušené zápasy kvôli štrajku rozhodcov, ale momentálna situácia je viac než zlá.

Ide o dlh takmer milión eur. Väčšina predpokladala a dúfala, že zmizne len čo sa zmení vedenie Slovenskej basketbalovej asociácie. Nový prezident pán Jaroslav Janáč na to však, pochopiteľne, sám nestačí. Hoci vedel, za akých podmienok nastupuje a čo ho čaká, ďaleko sme sa nepohli, navyše dlžoba o niečo narástla.

Namiesto toho, aby nastal rázny krok vpred, stále sa vyťahujú záležitosti z minulosti – nedoplatky, zlé ekonomické hospodárenie, záhadné zmiznutie peňazí, žaloby na súd. Aký to má zmysel? Kam to smeruje? Otázniky visia nad mnohými otázkami, ale je to len strata času, zatiaľ čo hodiny neúprosne tikajú v neprospech basketbalu.

Týmito závažnými okolnosťami sme si pošpinili meno v európskej Fibe, pracovníci (či už súčasní alebo bývalí) jeden druhého obviňujú z krachu.  Kde je teraz tá súdržnosť, kolektívnosť či fair play? Je príliš jednoduché zvaliť chybu na druhého a výjsť z toho ako hrdina. Ale na čo sú múdre slová, štatistiky, výpočty? Celé Slovensko vie o prebiehajúcich exekúciách, o zamietnutej žiadosti z ministerstva školstva popri iných problémoch. Basketbal nutne potrebuje záchranné koleso v podobe skutku, ktorý by ho aspoň nachvíľu podržal nad vodou, kým sa znovu nedostane do rovnováhy. Niektoré družstvá predsa hrajú na medzinárodnej úrovni, hráči/hráčky získavajú cenné skúsenosti. Toto všetko má výjsť nazmar len preto, že vedenie nenachádza spôsob, ako nakopnúť nový motor a basketbal dostať opäť do starých koľají? Ostáva nám len čakať, či sa tentokrát aj Slováčiskovi nepošťastí, či nenastane malý zázrak, napr. očista nášho mena a návrat basketbalu medzi elitu na Slovensku aj v Európe.

Teraz je už neskoro riešiť, kto za to môže, prečo sme dlh nechali zájsť až tak ďaleko. Je to však na zaplakanie, že taký populárny a obľúbený šport sa, pravdepodobne, rúti do záhuby.

Keď tak nad tým ktokoľvek uvažuje a vidí nemalé číslo, ktoré všetkých sužuje, povie si, že je to nemožné. A nebude sa mýliť, bývalé vedenie to tiež nevidí ružovo. Naopak, súčasný prezident Slovenskej basketbalovej asociácie pán Jaroslav Janáč verí v riešiteľnosť situácie avšak s obrovskou dávkou trpezlivosti a spolupráce.

V týchto chvíľach by nebol na škodu čarovný prútik, ktorého šibnutie by znamenalo zmiznutie dlhu a stabilná situácia v slovenskom basketbale. No keďže nežijeme v rozprávke, ale realita je úplne odlišná, musíme problémom čeliť priamo, s odhodlaním a vierou v návrat starých dobrých časov, hoci to vyžaduje naozaj obrovskú dávku trpezlivosti a práce.

Tak poďme na to, zachráňme basketbal!